DOLEŽITÝ OZNAM: Važený čitatelia Fb nás cenzuruje, prosíme vás prejdite na náš Telegram, odkaz na náš kanál https://t.me/vasespravy
SLOVENSKO: Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok prijal rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby pre šesť policajtov, ktorí sú obvinení z trestnej činnosti. Tento krok urobil v súlade so zákonom o štátnej službe príslušníkov policajného zboru, ktorý stanovuje, že policajt musí byť dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, ak existuje dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin. O tomto informoval v piatok tlačový odbor ministerstva vnútra.
Minister vnútra nepotreboval žiadať súhlas úradu na ochranu oznamovateľov na svoje rozhodnutie o šiestich policajtoch
V stredu 27.10.2023 sa v médiách objavili správy o rozhodnutí nového ministra vnútra dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby šesť policajtov, ktorí boli obvinení z trestnej činnosti.
Toto rozhodnutie vyvolalo kritiku zo strany advokáta obvinených policajtov a niektorých mediálnych komentátorov, ktorí tvrdili, že minister vnútra porušil zákon, pretože obvinení policajti mali nárok na ochranu podľa zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len zákon o ochrane oznamovateľov) a preto mohol minister vnútra takto postupovať voči nim len v prípade, ak by mal na to súhlas úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len úrad) podľa zákona o ochrane oznamovateľov.
Mnohé médiá a advokát obvinených policajtov okamžite uzavreli, že ide o neplatné rozhodnutie ministra vnútra a dokonca, že sa minister vnútra dopustil zneužitia právomoci verejného činiteľa.
Ja si myslím, že minister vnútra postupoval správne podľa zákona (a to nielen podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ale aj podľa zákona o ochrane oznamovateľov) a na obvinených policajtov sa vzťahujú iné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov (ak sa na nich vôbec vzťahujú), než tie, ktoré uviedol advokát obvinených policajtov a ktoré boli citované v médiách.
Ako postupoval minister vnútra
Z webstránky ministerstva vnútra vyplýva, že minister vnútra dočasne pozbavil výkonu štátnej služby obvinených policajtov podľa § 46 odsek 1 písmeno b) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, podľa ktorého „policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin“ (podobne podľa tohto ustanovenia nedávno postupovala aj prezidentka, keď dočasne pozbavila výkonu štátnej služby riaditeľa SIS, ktorý bol obvinený v kauze rozuzlenie).
Ak policajt spáchal úmyselný trestný čin pri svojej práci, musí byť dočasne zbavený štátnej služby. Tak to stanovuje zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Minister vnútra nemá na výber, musí sa riadiť týmto zákonom. Toto pravidlo platí vždy, aj keď policajt tvrdí, že je nevinný, alebo keď súd rozhodne o jeho prepustení z väzby. O tom, či je obvinenie oprávnené alebo nie, rozhoduje prokurátor, nie súd. Tak to potvrdil aj Ústavný súd SR v roku 2023.
Takto postupoval minister vnútra aj v prípade šiestich policajtov, ktorí boli obvinení zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Tento trestný čin je veľmi vážny, pretože policajti mali zneužiť svoju pozíciu a moc. Podobný prípad sa stal aj s riaditeľom SIS. Nie je možné, aby takíto policajti pokračovali vo výkone štátnej služby, pretože by to ohrozovalo záujem štátu a dôveru verejnosti.
Advokát obvinených policajtov namietal, že ich trestné stíhanie je neopodstatnené a že nemali byť dočasne zbavení štátnej služby. Toto je však buď zavádzanie alebo neznalosť zákona. Advokát sa odvolával na rozhodnutie súdu o väzbe, ktoré nemá nič spoločné s dôvodnosťou obvinenia. Súd len posudzuje, či je potrebné držať obvineného v cele pred súdom. Prokurátor je ten, kto vedie prípravné konanie a rozhoduje o tom, či je obvinenie oprávnené alebo nie. Pokiaľ prokurátor ešte neukončil prípravné konanie a nezastavil trestné stíhanie, minister vnútra sa musí riadiť podľa toho.
Minister vnútra nepotreboval žiadať súhlas úradu na ochranu oznamovateľov, aby mohol dočasne zbaviť štátnej služby policajtov. Zákon o ochrane oznamovateľov totiž neplatí pre takéto prípady. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ je špeciálny zákon, ktorý má prednosť pred všeobecným zákonom o ochrane oznamovateľov. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ neumožňuje žiadne výnimky ani podmienky pre dočasné zbavenie štátnej služby policajta obvineného zo spáchania úmyselného trestného činu pri svojej práci. Minister vnútra sa musel riadiť len týmto zákonom a nemusel sa pýtať na názor úradu na ochranu oznamovateľov.
V pracovnom práve je dôležité rozlišovať medzi úkonmi, ktoré zamestnávateľ môže urobiť podľa svojej vôle (napríklad ukončiť pracovný pomer so zamestnancom) a úkonmi, ktoré musí urobiť podľa zákona. Ak je zamestnanec chránený zákonom o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ potrebuje predchádzajúci súhlas úradu na vykonanie úkonov, ktoré sú na jeho rozhodnutí. To sa však nevzťahuje na úkony, ktoré sú priamo určené zákonom a neexistujú pre ne žiadne výnimky. Príkladom takého úkonu je postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.
Tento výklad je logický, pretože za odvetné opatrenie proti zamestnancovi sa nepovažuje obvinenie z trestného činu (uznesenie o obvinení nie je pracovnoprávny úkon), ale dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sa spúšťa len na základe obvinenia a nie na základe oznámenia o protispoločenskej činnosti, ktoré spôsobilo ochranu oznamovateľa (odvetným opatrením môže byť len pracovnoprávny úkon, ktorý bol spôsobený oznámením a nie obvinením).
Z toho vyplýva jasný záver, že ak sú splnené podmienky na postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, minister vnútra musí (nie môže) takto postupovať a nejde o taký pracovnoprávny úkon, ktorý by si vyžadoval predchádzajúci súhlas úradu (predchádzajúci súhlas úradu sa vyžaduje len na úkony, ktoré má zamestnávateľ vo svojej moci, a nie na úkony, ktoré musí urobiť podľa zákona).
V tejto súvislosti možno poukázať aj na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré hovorí, že súhlas úradu sa nevyžaduje ak ide o ukončenie pracovného vzťahu v dôsledku skutočnosti, ktorá nezávisí od hodnotenia zamestnávateľa, pričom zákon tu uvádza aj príklad prepustenia policajta zo služobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu. Použitím argumentu od väčšieho k menšiemu musíme dospieť k logickému výkladu, že ak nie je potrebný súhlas úradu pri prepustení policajta zo služobného pomeru pre právoplatné odsúdenie za spáchanie úmyselného trestného činu, potom nie je potrebný ani pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby z dôvodu obvinenia policajta z podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu, pretože ani táto okolnosť, obvinenie, nezávisí od hodnotenia zamestnávateľa. V tejto súvislosti možno poukázať aj na niektoré ďalšie právne predpisy, ktoré zákon o ochrane oznamovateľov uvádza v poznámke pod čiarou ako príklady, pri ktorých nie je nutné žiadať súhlas úradu s pracovnoprávnym úkonom (napríklad odkaz na § 66 zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe, ktorý hovorí o zaradení štátneho zamestnanca mimo činnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu; ide o obsahovo podobné ustanovenie ako § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ; teda na postup podľa § 66 zákona o štátnej službe sa súhlas úradu nevyžaduje a na postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ by sa súhlas úradu vyžadovať mal hoci ide o podobné ustanovenia?; takýto výklad je nesprávny a v rozpore s úmyslom zákonodarcu a preto ho treba zamietnuť). Je preto zrejmé, že minister vnútra nepotreboval súhlas úradu na svoj vyššie opísaný postup.
Môj názor je, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ bol dodržaný pri dočasnom pozastavení výkonu štátnej služby u šiestich policajtov, ktorí sú obvinení z trestnej činnosti. Minister vnútra nemohol konať inak, lebo by porušil § 46 ods. 1 písm. b) tohto zákona a nedodržal by ho tak, ako to robili jeho predchodcovia. Zákon o ochrane oznamovateľov mu nebránil v tomto kroku, pretože sa nevzťahuje na prípad týchto policajtov.
Je zrejmé, že pozastavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nemá nič spoločné s tým, že títo policajti niečo oznamovali. Tento krok bol spôsobený tým, že boli obvinení, nie tým, že boli oznamovateľmi. Zákon stanovuje, že v prípade obvinenia sa má takto postupovať až do ukončenia trestného stíhania.
Dobrej viere a zneužitiu práva?
Na konci chcem povedať, že sa dá pochybovať o tom, či špeciálna prokuratúra poskytla ochranu týmto policajtom a ďalším osobám, ktoré s nimi súvisia, v dobrej viere a či by sa na nich mal vzťahovať zákon o ochrane oznamovateľov. Možno ide o typické zneužitie práva, ktoré by nemalo byť chránené (oznamovateľom podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nie je ten, kto neurobí oznámenie v dobrej viere). Zákon o ochrane oznamovateľov nebol určený na to, aby umožnil policajtom zostať dlho vo svojich funkciách a to aj v politických nomináciách (napríklad pozícia riaditeľa policajnej inšpekcie, ktorú navrhuje minister vnútra; dokonca aj predsedníčka úradu na ochranu oznamovateľov povedala v jednom rozhovore, že pri politických nomináciách by status chráneného oznamovateľa nebol vhodný). To by bolo nelogické, pretože potom by napríklad ministri mohli tiež žiadať o ochranu a ak by im bola udelená, potom by ich nikto (ani predseda vlády, ani NR SR) nemohol odvolať bez súhlasu úradu a oni by zostali vo funkciách bez ohľadu na volebné výsledky a bez ohľadu na to, že by sa vytvorila nová vláda.
Zákon o ochrane oznamovateľov sa vzťahuje na whistleblowerov a nie na policajtov, ktorí nechcú opustiť svoje funkcie a ktorí boli dočasne pozbavení výkonu štátnej služby nie preto, že by oznamovali niečo o svojom zamestnávateľovi (je zaujímavé, že podľa médií títo policajti oznamovali údajnú trestnú činnosť rôznych osôb, ale nie svojho zamestnávateľa, pričom zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť oznamovateľa pred jeho zamestnávateľom a nie pred hocikým, pričom zamestnávateľom policajtov nie je štát, ale ministerstvo vnútra). Tento zákon nemá za cieľ ani za účel vytvárať špeciálnu skupinu (elitu) policajtov, na ktorých neplatí zákon o štátnej službe príslušníkov PZ a ani „zabetónovať“ elitných (nedotknuteľných) policajtov v ich vedúcich funkciách.
Zákon by mal byť rovnaký pre všetkých policajtov, bez ohľadu na to, či sa týka ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ktoré by sa nemalo ignorovať alebo obísť pomocou zákona o ochrane oznamovateľov. Postup ministra vnútra v tejto veci by sa mal posudzovať nielen podľa toho, či konal v súlade so zákonom, ale aj podľa toho, či nedošlo k zneužitiu práva, teda použitiu zákona o ochrane oznamovateľov proti jeho cieľom, ako je to zrejmé v prípade obvinených policajtov a ich skupiny (zneužitie práva je konanie, ktoré sa tvári ako dovolené, ale má za následok nedovolený účinok). Zneužitie práva nie je chránené právom a nemalo by sa tolerovať v právnom poriadku.
